Biografia Aurelia Augustína
1.) Predstavenie Augustína na úvod
Svätý Augustín alebo Augustín z Hippa alebo Augustín z Hippo, celým menom Aurelius Augustinus sa narodil 13. novembra 354 v Tagaste v Numídii, ktoré dnes leží v Alžírsku pod menom Súk Ahras a zomrel 28. augusta 430 v meste Hippo Regius pri Kartágu v severnej Afrike. Bol kresťanským teológom, filozofom a mystikom, cirkevným otcom a učiteľom Cirkvi (v katolíckom kalendári má spomienku 28. augusta, vo východnom kresťanstve 15. júna), predstaviteľom latinskej (západnej) patristiky. Svoje diela písal pod značným vplyvom helénskeho novoplatonizmu, kedy niektoré jeho idey nechal preniknúť do explanácií kresťanskej vierouky pri konfrontácii v dogmatických sporoch s rôznymi heretikmi, schizmatikmi a konkurenčnými helénskymi filozofickými školami. Augustín mal prenikavé a osobité úvahy o zmysle ľudských dejín a schopnosti ľudskej prirodzenosti konať dobré skutky, v rámci ktorej rozvinul, inšpirujúc sa apoštolom Pavlom, náuku o predestinácii duší. Jeho zásadou v poznávaní a filozofovaní bola myšlienka: "Intellige ut credas, crede ut intelligas," teda: "Porozumej, aby si veril a ver, aby si porozumel." V oblasti náuky o stvorení presadzoval učenie o stvorení sveta z ničoho (creatio ex nihilo), pričom Boh ako Stvoriteľ je najvyšším princípom a zdrojom svetla, absolútnym a najvyšším bytím, najvyššou pravdou a najvyšším dobrom (unum, verum, bonum). Známym výrokom, ktorý sa pripisuje Augustínovi a zároveň má vystihovať jeho epistemologickú náuku, je: "Noli foras ire, in te redi, in interiore homine habitat veritas," teda: "Nechoď von, do seba sa vráť, vo vnútri človeka prebýva pravda."
2.) Úvod do biografie
Aurelius Augustinus sa stal teologicky najhlbšou, najperspektívnejšou a najvýraznejšou osobnosťou celého obdobia patristiky. Jadro úzkostlivých peripetií jeho búrlivého a na udalosti pestrého života sám vložil do jednoduchých slov vo svojej autobiografii Vyznania: "Fecisti nos ad Te et inquietum est cor nostrum, donec requiescat in Te," teda: "Stvoril si nás pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe, (Bože)." [1] Tento výrok je výrazom ustavičného životného hľadania, a to najmä ohľadom otázky skúsenosti jestvovania zla a ohľadom možností poznateľnosti pravdy. Ako jeho slová naznačujú, odpovede na svoje otázky a svoj vnútorný pokoj našiel až v kresťanstve.
3.) Raný život
Augustín žil a tvoril v čase radikálnych politických zmien, kedy sa Rímske impérium čoraz väčšmi christianizovalo, čo viedlo k tomu, že už za jeho života v roku 380 cisár Theodosius I. povýšil kresťanstvo na oficiálne štátne náboženstvo. Rímska ríša však bola v období pôsobenia Augustína aj v hlbokej morálnej a politickej kríze, čo sa prejavilo aj na rozdelení cisárstva na Západorímsku a Východorímsku časť v roku 395. Výrazné politické zmeny sa do určitej miery reflektovali aj v Augustínovej tvorbe, čo sa dá podložiť najmä širokou diskusiou kresťanských patristických otcov s najvýznamnejšími filozofickými školami tejto doby, ku ktorým sa vzdelanosť v rétorike, gramatike a vo filozofii skepticizmu stali prednosťami. Rozšírenie manicheistického náboženstva perzsko-neoplatónskeho pôvodu a kultúra všeobecnej skepsy vytvárali podmienky pre spochybňovanie tradícií, hodnotových systémov, etiky a celkového obsahu rímskej tradičnej kultúry. Nová kultúra kresťanstva tieto funkcie dokázala len s pomalým tempom nahrádzať, pričom úpadok rozdelenej Rímskej ríše sa vlastne už v Augustínovej dobe nedal zastaviť.
Augustín sa narodil v slobodnom meste Tagaste, ktoré je totožné s dnešným Souk-Ahras v Alžírsku. V roku jeho narodenia, teda 354, táto oblasť bola spravovaná ako Severoafrická rímska provincia. Augustín a jeho rodičia, otec Patricius, pohanský rímsky úradník v africkom malomeste, matka Monnica (s dvomi "n", ako sám Augustín písal), horlivá kresťanka, boli latinsky hovoriaci Rimania, pravdepodobne severoafrického berberského pôvodu. [2] Rodinné meno Aurelius naznačuje, že Augustínovi predkovia boli zrejme v roku 212 predmetom udelenia plného rímskeho občianstva na základe vydania formálneho úradného ediktu. [3] Augustín sa vzdelával vo svojom rodisku, neskôr, keď mal 11, šiel študovať do Madauru na sever od mesta Tagaste, kde si zvykol na pohanské náruživosti a spôsob života, hoci treba povedať, že pôvodne bol svojou matkou vychovávaný v kresťanskom duchu. V Madaure sa učil poznávať grécku i latinskú literatúru a základy rétoriky. Jeho otec v ňom počas týchto raných štúdií rozpoznal nadanie, preto ho poslal študovať do Kartága, ktoré bolo strediskom vyššieho vzdelania a štúdia filozofie. Stalo sa tak v roku 371, pričom, ako píše vo svojej autobiografii, práve tieto štúdiá rétoriky v Kartágu mu odviedli pozornosť od kresťanstva a on začal žiť bohatý zmyselný život. Ako osemnásťročný splodil syna Adeodata (Bohdana) s neznámou ženou, s ktorou asi 15 rokov aj žil. Začal viesť hedonistický spôsob života a konvertoval k manicheizmu.
4.) Augustín manicheista
S manicheistickým náboženstvom sa Augustín zosúladil práve na trojročných štúdiách rečníctva v Kartágu. Keď v roku 373 zomrel jeho otec Patricius a on sa vrátil do Tagaste, aby zarábal na rodinu a syna ako učiteľ rétoriky, zdalo sa, že sa dostane späť pod vplyv svojej kresťanskej matky, svätej Moniky. Avšak už v roku 375 odchádza naspäť do Kartága, kde na základe čítania dnes už strateného Cicerovho diela Hortenzius nechal v sebe vzplanúť túžbu po štúdiu filozofie. Otázka ohľadom Krista v ňom naďalej istým spôsobom pôsobila, ale keďže Cicerov štýl sa mu viac páčil ako prostý slovník Biblie, tak zostávala táto otázka aj neskôr dlhodobo neriešená. Augustína trápil najmä problém intelektuálnej istoty a otázka prítomnosti zla vo svete. Pri manicheizme zotrval po návrate do Kartága ešte ďalších 10 rokov. Podporovalo v ňom dočasne uspokojivé presvedčenie, že jestvujú dva základné princípy sveta - temný, zlý, hmotný na jednej strane a svetlý, dobrý a duševný na druhej strane. Naďalej tiež pokračoval v hedonistickom spôsobe života.
(životopis ešte nedokončený, ale už niečo z neho je snáď použiteľné... :-))
Hlavné zdroje informácií
- SVÄTÝ AUGUSTÍN: Vyznania. Prel. Ján Kováč. Bratislava : Lúč, 1997, s. 29. ISBN 80-7114-185-2
- HENRI-IRÉNÉE MARROU: Christianity and Crisis, 1967, s. 93.
- SERGE LANCEL: Saint Augustine. Hymns Ancient & Modern Ltd, 2002, s. 5.
- https://en.wikipedia.org/wiki/Augustine_of_Hippo