Znovuoživenie tomizmu v 20. storočí
SITUÁCIA V 19. STOROČÍ - POZITIVIZMUS A PRAGMATIZMUS
Filozofické a vedecké zázemie vstúpilo do 19. storočia v podobe racionalistickej filozofie, ktorá ašpirovala na úplné vysvetlenie univerza v abstraktnom deduktívnom systéme. Racionalisti boli fascinovaní silou abstraktnej koncepcie pozitívnych vied, pričom podľa kritikov prehliadali vôľovú aktivitu ľudského subjektu v konkrétnych podmienkach života. Tým sa vzdialili od základnej vitality skutočnosti. V takejto atmosfére práve pragmatizmus so svojím dôrazom na vôľu predstavoval reálnu alternatívu k pozitivizmu.
Vnímanie a následná hlbšia reflexia pragmatických ideí v katolíckych kruhoch vo Francúzsku sa zaslúžila o vznik nového myšlienkového hnutia, a síce tzv. neoskotizmu. Do jeho kontextu patrí myslenie Maurice Blondela (1861-1949), ktorý je pôvodcom filozofie akcie - jej duchovný dynamizmus sa nedokázal nasýtiť racionálnymi zovšeobecneniami, formulovaných vo vedeckých zákonoch, ale mohol sa jedine nechať precitnúť naplno Božím zjavením v konkrétnych životných situáciach.
Inou kritickou reakciou na pozitivizmus bola filozofia Henri Bergsona (1859-1941). Aj on pochopil, že pozitivistické úsilie o vytvorenie modelu pre vedu a filozofiu nevyčerpáva poznanie vitálneho procesu skutočnosti. Pozitivisti totiž svojím konceptuálnym aparátom, ktorý používajú pri diskurze, delia procesy na určité statické časti, čo im umožňuje následne uvidieť a konštruovať logické väzby medzi týmito časťami. Na tomto princípe má byť založená fyzikálno-matematická metóda pozitívnych vied - čiže na fragmentácii reality, ktorá poslúži ako nástroj kvantifikácie. Napriek tomu, že výsledkom takéhoto fragmentárneho diskurzu je vysoká pragmatická užitočnosť vedy samotnej a dozaista široké poznanie, Bergson rozoznáva, že svet pozitívnych vied je svet akéhosi determinizmu, ktorému chýba vitalita a život. Podľa jeho názoru môže byť totiž realita uchopená len v intuícii metafyzika. Metafyzika je podľa neho pravou filozofiou života, ducha a mobility. To znamená nutnosť oživenia metafyziky, ktorá sa po Kantovi zdala ako zvrhnutá zo svojho kráľovského piedestálu.
NA SCÉNU PRICHÁDZA NOVÝ TOMIZMUS
Tomizmus mal sťaženú situáciu hneď z dvoch dôvodov:
1. bol považovaný za deduktívny systém, ktorý sa snaží predložiť úplné vysvetlenie univerza pomocou reťaze konceptov odvodzovaných z prvých princípov;
2. bol považovaný za akýsi druh klerikálneho resentimentu a utiekanie sa k histórii stredoveku.
Preto bolo presadenie sa tomizmu prekvapujúce, hoci treba povedať, že kľúčovým momentom pre rozvoj novotomizmu bolo oficiálne cirkevné schválenie revitalizácie filozofie sv. Tomáša Akvinského v roku 1879 encyklikou pápeža Leva XIII. "Aeterni Patris".
Tomizmus však nemohol byť znovuoživený len na základe návratu k historickým koreňom. Prínos tomistov spočíval najmä v tom, že identifikovali v komplexe Tomášovej metafyziky základné princípy, ktoré popredný tomista Pierre Rousselot (1878-1915) nazval architektonickými tézami, a tie následne - očistené od historických reliktov - vytvárali koherentnú syntézu. Takto sa celý tento základ tomistického učenia mohol stať východiskom pre bohaté rozvinutie kresťanskej filozofie v rámci aplikácie jej téz na potreby moderného myslenia. Preto si tomisti zaumienili najmä dva ciele:
1. historická štúdia pôvodného tomizmu,
2. kritika a reflexia modernej filozofie.
RACIONALIZMUS vs. TOMÁŠOV INTELEKTUALIZMUS
V 20. storočí sa podnetom pre akceleráciu tomizmu stalo okrem iného aj pochopenie pravej povahy Tomášovho myslenia ako nie racionalistickej, ale intelektualistickej. A práve Tomášov intelektualizmus sa ukazuje v konfrontácii s moderným myslením ako rozhodujúci. Prečo?
Intelektualizmus Tomáša Akvinského bol založený na myšlienke, že život človeka kulminuje v akte intelektu, lebo ten je vlastne esenciálnym určením človeka ako človeka. V scholastickom myslení však pojem intelektu nebol totožný s pojmom diskurzívneho rozumu, na ktorom pozitivisti budujú racionalistický ideál poznania. Rozum bol totiž chápaný ako nedokonalá zložka intelektu, ktorá sa môže mýliť - to intelekt je tou jednotou duchovnej povahy človeka. Intelekt sa snaží ako mohutnosť nahliadať inteligibílie, pričom smeruje k tej úplne čistej inteligibílii (inteligibília = bytie, ktoré sa dá uchopovať len rozumom, a nie zmyslami) - čiže smeruje k nahliadaniu Boha ako najvyššej inteligibílie, ktorá je živou osobnou bytosťou.
V Tomášovej koncepcii teda nie je prítomné oddelenie poznania od vitality, pretože práve nahliadanie Boha je účasťou na Jeho živote, na Jeho mysli; pôjde o vzťah dvoch bytostí.
Celá Tomášova filozofia pripojená k jeho teológii sa takto osvetľuje v nadprirodzenej perspektíve, kedy je intelekt vnímaný ako esenciálny zmysel skutočnosti, ale aj to len v kontexte svojho nasmerovania k božskému. Intelektualizmus so svojou nadprirodzene zameranou dynamikou je fundamentom, na ktorom tomizmus vyjadruje náboženskú skúsenosť a duchovnú slobodu. Podľa tomizmu iba metafyzika rozvíjaná z takejto nadprirodzenej základne dokáže konštruktívne odpovedať na krízu Moderny.
PREKONANIE NEDOSTATKOV POST-KARTEZIÁNSKEJ FILOZOFIE
Post-karteziánska filozofia mala dva hlavné nedostatky:
1. univocita v modeli poznateľnosti predmetov vedeckého výskumu - podľa tohto prístupu bola založená karteziánska metóda, ktorá súvisela s myšlienkou, že vedecká metóda musí byť v základoch v každej vede rovnaká; metódou pochybovania René Descartes (1596-1650) dochádza k zúženiu poznania materiálneho sveta na rozpriestranenosť (fyzika) a kvantitu (matematika), takto sa z deduktívnej matematickej fyziky stáva všeobecný model vedy, ktorý sa stal ideálom nielen vedeckého, ale aj filozofického výskumu;
2. schizma teoretického a praktického poznania
V tomizme sa chápala redukcia vedy na druhy empirického a fyzikálno-matematického skúmania javov ako tragédia poznania. Toto zúženie sa tomisti snažili prekonať pochopením pravej povahy intelektu, v ktorom vnímali ten jeho spomínaný vitálny rozmer z hľadiska vyššie spomínanej nadprirodzenej perspektívy. To vplývalo aj na rekonštrukciu vedy do podoby diferencovaného modelu poznania tak, aby človek nezabúdal na celú šírku spektra poznania sveta, a teda aby pamätal aj na duchovnú dimenziu, ktorá mieri do bodu, kde človek dosahuje mystickú múdrosť - mystické poznanie Boha, tak ako On je (sicuti est).
ZDROJ ČLÁNKU
Článok bol vypracovaný podľa materiálov Mgr. Martina Šarkana, PhD.